Založenie obce Smilno nie je presne známe, ale prvé historické zmienky sú z roku 1250, ako majetok Abovcov. Roku 1269 majetok kúpili Tekulovci a Smilno sa stáva strediskom panstva, ku ktorému patrili obce : Andrejova, Beloveža, Mokroluh, Nižný Tvarožec, Sveržov, Vyšný a Nižný Svidník, Tarnov, Zborov a Zlaté. Roku 1364 obec Smilno zdedili Zudarovci a roku 1375 pričlenili k panstvu Makovica. Koncom 14. storočia roku 1385 bol postavený kostol v ranogotickom slohu. V tom čase obec mala 124 domov a 903 obyvateľov. Zároveň od roku 1390 bola postavená fara, ktorá bola až do roku 1645, kedy bola presťahovaná do susedného Zborova.

Presťahovanie fary zo Smilna do Zborova bolo zapríčinené tým, že Smilno bolo v roku 1645 napadnuté poľskými vojskami, ktoré obec vypálili a časť obyvateľov odviedli do zajatia. Roku 1640 vypukol mor, ktorý vo veľkej miere znížil počet obyvateľstva v obci Smilno.

To všetko sa odohralo za vlády Juraja Rákoczyho II., ktorý vytvoril nové podmien¬ky, keď spojil dve obce Podhradec a Zboro na novú, väčšiu obec Zborov.
Tým sa vlastne obec Smilno stala farskou filiálkou Zborova. Rodina Rákoczyho obec Smilno ako aj jeho majetok držala viac ako 110 rokov. Roku 1768 bol aj kostol upravený na barokový sloh. Za jeho panstva boli vybudované dva rybníky o rozlohe sedem hektárov a kaštieľ, ktorý neskôr prechádza do vlastníctva Erdôdyho, ktorý ho v roku 1897 predáva grófovi Siegridovi. V roku 1907 majetok obce Smilno prechádza do vlastníctva Štefana Fabryho-
Wileca, ktorý bol v roku 1922 po skončení prvej svetovej vojny odkúpený a rozparcelovaný medzi 130 obyvateľov obce Smilno. Zároveň bol zbúraný dvojposchodový kaštieľ.

Prvá svetová vojna zanechala značné stopy na kostole. Na jeseň roku 1917 rakúsko-uhorské vojská z kostola si vybudovali pozorovateľňu a pri veľkých bojoch na krvavej hore /nad Mikulášovou/ bol poškodený strop a šindľová strecha na kostole. V roku 1922 bol strop kostola obnovený a strecha pokrytá plechom. V roku 1943 počas druhej svetovej vojny sa pripravovala výstavba nového kostola. Avšak roku 1946 nahromadený stavebný materiál ako tehly, dosky a vápno sa znehodnotili a k stavbe kostola nedošlo. Zub času 550 ročnému kostolu sviecu dohára. Široké kamenné múry sa začali rozpadávať a z tohoto dôvodu bolo nutné pristúpiť k oprave kostola.

Nadišiel čas, keď v apríli 1982 so súhlasom štátnych orgánov sa pristúpilo ku generálnej oprave kostola. Chrámová loď bola zbúraná do základov, avšak veža sa ponechala v pôvodnom stave a bola pokrytá medeným plechom. Usilovné ruky veriacich pracovali na tomto diele v roku 1982 a 1983. V roku 1984 bola prevedená aj vonkajšia úprava areálu okolo kostola - ohrada tzv. palanky, ako aj budova pre pomocné náradie.

Vďaka potu ľudských tvári a mozoľnatých rúk, toto dielo pánove, bolo vybudované za necelé dva roky, pod vedením miestneho občana Leonarda Petruša. Pracovníci akejkoľvek profesie, ako murári, tesári, klampiari, maliari a natierači, vodári, elektrikári a ostatní manuálni pracovníci boli len z miestnej obce Smilno.
Pracovalo sa s mimoriadnou oduševnosťou, na vnútornom strope kostola, ktorý je mozaicky usporiadaný z tisíce častí palupkových doštičiek červeného smreka možno voľným okom vidieť nesmierne namáhavú a trpezlivú prácu stolárov. Aj vnútorný interiér ako lavice a obklady boli vytvorené prácou mozoľnatých rúk miestnych občanov - stolárov.

Výstavba tohoto veľkého diela práca zjednotila všetkých občanov pospolu, ktorá vydáva svedectvo aj pre budúce generácie tejto obce, aby tento, pre nás tak krásny kostolík naďalej udržiavali pre slávu Božieho mena a zachovanie trvalého mieru na celom svete.

Výstavba rímskokatolíckeho kostola

Podľa ústneho podania na tom istom mieste v Smilne stál kostol postavený z kameňa z najbližšieho okolia. Pri ňom bola postavená i fara. Postavený bol v romansko - gotickom slohu. Stavaný do poslednej podoby bol na tri-krát. Svätyňa v tvare väčšej kaplnky neskôr bola postavená veža, ktorú nakoniec prepojili s kaplnkou, čím vytvorili tzv. loď. V tejto podobe slúžil do roku 1982. Niesol meno patróna sv. Štefana.
Počas prvej svetovej vojny otrasom z výbuchov granátov sa natoľko poškodila klenba, že nakoniec detonáciám podľahla. Ešte predtým zobrali z neho dva najväčšie zvony na vojenské účely. Zostal z nich najmenší zvon tzv. sv. Margita, ktorý slúži dodnes v novom kostole. Ďalšie dva zvony boli zakúpené v roku 1922 z príspevkov rodákov žijúcich v USA.

Po prvej svetovej vojne veriaci kostol poopravovali tak, že poškodenú klenbu celkom odstránili a za pomoci železných výstuh urobili iba rovný strop. Súčasne strhli šindle i z ostatnej časti a pokryli plechom. V čase prác na kostole sa sväté omše konali v miestnej škole.
Narušením statiky nosných múrov, ktoré silno praskali a ohrozovali bezpečnosť veriacich, sa pristúpilo na myšlienku, že je nutné kostol zbúrať a započať s výstavbou nového kostola, čo v danom čase nebolo uskutočniteľné.

Veriaci nedisponovali takou sumou peňazí, aby mohli svoju myšlienku zreali-zovať. Preto sa rozhodli svoju myšlienku započať realizovať formou zbierky. Zbierka prebiehala v rokoch 1941-1942 po území celého Slovenska. Zakúpil sa stavebný materiál, ale k výstavbe nového kostola nedošlo. Pri obsadení obce Nemcami v čase druhej svetovej vojny drevo zlikvidovali vojaci pre vlastné účely. Interiér kostola bol prenesený späť. Nemeckí vojaci si zo školy zriadili poľnú nemocnicu a drevo používali v nej na kúrenie a z ostatného vyrábali rakvy a kríže pre vojakov.
Po vojne sa tehly rozpredali miestnym občanom na opravy domov. Zo zvyšku reziva sa dali urobiť nové lavice do kostola, ktorý po vojne bol opäť iba poopravený. Počas opráv sa jeho interiér sťahoval do školy a späť, čím sa značne poškodil. Za finančnú čiastku, ktorá sa získala za odpredané tehly bola prevedená v kostole elektroinštalácia. Časť finančných prostriedkov bola vložená na vkladovom účte v peňažnom ústave. Pri štáto-správnom usporiadaní sa finančné prostriedky veľmi nevýhodne pre vkladateľov znehodnotili.

Túžba po novom kostole u veriacich pretrvávala naďalej, ale politické zriadenie štátu túto myšlienku nedovolilo uskutočniť. Až v roku 1981 pokúsil sa pán dekan Jozef Juhász presadiť na štátnej správe povolenie len na prestavbu kostola, k čomu bolo treba i stavebné povolenie.
Po predložení potrebných dokladov Okresný národný výbor - Odbor výstavby v Bardejove vydal stavebné a asanačné povolenie ku dňu 28.3.1982 s podmienkou prestavby - zachovať v pôvodnom stave okennú kamennú obrubu z pôvodných pieskovcových kameňov, torzo s vyrytým rokom 1444 , najmenší zvon a krížový bočný oltár, vežu zachovať - ponechať v pôvodnom stave. Uvedené cennosti sú chránené pamiatkovým úradom.
Návrh projektu spracoval p.J. Antony z Bardejova, ktorý vykonával počas výstavby stavebný dozor.
Skôr než došlo k súhlasu štátneho orgánu k povoleniu výstavby, veriaci započali cestou zbierky zabezpečovať finančné prostriedky a stavebný materiál, ktorého na trhu bol značný nedostatok.

Na podnet duchovného, po skončení sv. omše, zostali prítomní veriaci, aby sa dohodli na organizácii prác. Boli vytvorené štyri komisie na jednotlivé práce, ktoré viedol cirkevný výbor na čele s p. Andrejom Petrušom, p. Jánom Baranom. V čele finančnej komisie bol p. Paľa Jozef. Komisia organizovala finančné zbierky a hospodárila s finančnými prostriedkami.

Komisia inventárna na čele s p. Františkom Greškovičom zabezpečovala a chránila inventár kostola po jeho zbúraní až do času otvorenia nového kostola.
Komisia stavebného dozoru pod vedením p. Leonarda Petruša zabezpečovala potrebný materiál a dozerala nad jeho použitím a kvalitou prevedených prác a organizovala postup prác. Agitačnú komisiu riadila p. Mária Baranová a p. Helena Blažková, ktorá orga-nizovala pracovné sily v rámci obce.
Na celkovej činnosti komisie sa zúčastňovalo pri výstavbe okrem pomocných prác 28 osôb.

S asanačnými prácami sa započalo 25. mája 1982. Najprv po rozobratí strešnej krytiny a krovu, rozbúrala sa časť jednej steny kvôli materiálu, ktorý sa hneď použil na výstavbu prístupovej cesty ku kostolu a ostatný materiál sa vyvážal na prístupovú cestu k senníku poľnohospodárskeho družstva. Vedenie družstva veľmi vychádzalo v ústrety pri výstavbe kostola poskytovaním strojov, vápenca a z časti i cementu, preto že malo možnosť jeho kúpy. Pre iných staviteľov stavebný materiál mimo podnikov a organizácií bol ťažko dostupný. Len čo sa ruiny odpratali, započalo sa s vymeriavaním základov 7.6.1982 a o týždeň boli základy nového kostola zabetónované.

Pri výkopových prácach základov boli nájdené značné množstvá ľudských kostí, ktoré svedčia o tom, že pôvodný kostol stál na hroboch našich predkov.
Kameň na sokeľ bol dovezený z Fintíc. Kamenár p. Karoľ Paľa s ďalšími siedmimi sa pustil do opracovávania kameňa a výstavby sokľa, ktorý započali 14.6.1982 a za desať dní bol dokončený.

Tehla sa dovážala z tehelne Tisinec. Na spevnenie obvodových múrov bola zvarená oceľová kostra, ktorá vystužuje podporné piliere a zabezpečená bola oceľovobetónovým vencom po obvode celej stavby. Na kostru.oceľového krovu nebolo možné zabezpečiť potrebné množstvo a sortiment projektovaných železných profilov v stavivách v Bardejove a okolí, preto bolo nutné meniť projekt. Návrh na zmenu pripravil p. Andrej Petruš, s ktorým
projektant súhlasil. Zváracie práce hlavných nosníkov boli prevádzané vo Výrobnom družstve Snaha Bardejov, zváračmi a zámočníkmi z obce Smilno, ktorí boli zamestnaní v uvedenom družstve. p. Baran Tomáš, p. Tomik Ján, p. Andrej Petruš a ďalší. 26.7.1982 celá konštrukcia bola zmontovaná.
Obvodové múry boli v priebehu šiestich dní hotové pod vedením murárskeho majstra p. Leonarda Petruša.
Na pokrytie bol zabezpečený medený plech cez Okresný stavebný podnik v Bardejove. Tesárske práce robili p. Karoľ Fecek, p. Andrej Amrogovič, p. Ján Rondzík, p. Jozef Beňa a iní.

6.8.1982 sa začalo s pokrývaním strechy a v priebehu dvoch týždňov boli práce ukončené. Práce prevádzali p. František Baran, p. Baran Tomáš, p. Petruš Andrej p. Greš Ján a iní. Po zakrytí sa robili práce vo vnútri kostola. Elektroinštalačné práce urobili p. Marcin Michal a p. Lacek František. Vodoinštaláciu a izolačné práce urobil p. Mačuš Jozef. Práce na omietkach viedol p. František Špak, p. Milan Opic a p. Leonard Petruš. Dlažbu pokladali p. Ján Majcher, p. Miroslav Vonkomer a iní. Na drevený obklad boli zakúpené smrekovce v množstve 120 m3 vo forme reziva, ktoré sa opracovávalo do terajšej podoby v stolárskej dielni poľnohospodár¬skeho družstva. Súčasne boli urobené i lavice. Okrem iných sa na spracovávaní a obložení drevom najviac podieľali p. Pavol Špak a jeho synovia, p. Imrich Opic p. Jozef Mika. Náter urobili p. František Šimco, p. Jozef Kravec a p. Emil Lacek. Okná a dvere boli vyrobené v podniku Oceľové konštrukcie Šarišské Lúky. Na vonkajšie dvere ozdobné mreže urobil p. Andrej Petruš, zasklieval ich p. Jozef Mačuš.
Podlaha bola zakúpená zo Stavebnín v Bardejove a pokladali ju p. Miroslav Vonkomer a p. Ján Majcher a p. Imrich Baran.
Na podnet p. Karoľa Špaka a p. Andreja Petruša a p. Jána Jančoška bol získaný príspevok od rodákov z USA, ktoré osobne doniesol rodák p. Ján Kvartek. Z týchto prostriedkov bola zabezpečená výroba Vytráže v kostole.

Vo februári 1983 sa započala oprava veže stavaním lešenia a odstraňovanie starej omietky výmenou poškodených drevených konštrukčných dielcov a bednenia pod krytinu. Pri výmene dreva sa najviac podieľal p. Ján Baran a p. Karoľ Špak a iní.
19. apríla 1983 sa započalo s pokrývaním veže. Ukončená bola 28. apríla 1983. Práce prevádzali p. Gajdar Ján z Bardejova, p. Petruš Andrej, p. Baran Tomáš a p. František Baran.

Kríž na kopule upevnil p. Andrej Petruš a súčasne s p. Michalom Marcinom urobili bleskozvod. Omietky na veži boli ukončené 28.mája1983.
Oplotenie areálu a terénne úpravy boli ukončené 28. júna 1983, o ktoré sa najviac zaslúžili p. Ján Tomik, p. Tomáš Baran, p. Petruš Andrej a p. Alojz Zelem.
15. septembra 1984 bola prevedená vysviacka nového kostola vikárom Štefanom Onderkom z Košíc a kanonikom Jozefom Šestákom z Prešova, súčasne bola i birmovka. Kostol bol zasvätený pôvodnému patrónovi sv. Štefanovi.
Bol to jeden z najkrajších dní pre veriacich, na ktorý sa dlho a túžobne čakalo, pretože stranícke orgány kládli prekážky veriacim počas výstavby kostola. OV KSS dal zvolať verejnú schôdzu, na ktorej sa vytýkalo občanom, že pre veľkú iniciatívu zanedbávajú sa verejné práce i keď to nebola pravda. Na príkaz straníckych orgánov , štátne orgány ponúkli občanom finančné prostriedky na výstavbu nákupného strediska ako zámienku prekaziť a spomaliť výstavbu kostola a umlčať a potlačiť toto pracovné nadšenie veriacich.
Občania skoro odhalili zámer komunistov, preto k práci a organizácii prác pristupovali ešte zodpovednejšie.
Plnili sa úlohy na poľnohospodárskom družstve, vyrástlo z práce občanov i nákupné stredisko. Takže zámer komunistov nevyšiel. Toľko rokov chcený kostol bol na obzore.

Do nového kostola bolo zapotreby zabezpečiť i nový inventár. Podujala sa pomôcť rodáčka Daniela Dolhá r. Baranová, ktorá zreštaurovala krížovú cestu bez nároku na odmenu v r. 1984 a rámy na ňu zhotovil p. Pavol Špak a jeho synovia.
Pôvodný orgán sa predal, zakúpil sa celkom nový. Neskôr v r. 1996 sa dal zreštaurovať pamiatkovo chránený bočný oltár sv. kríža. Bola taktiež prevedená elektroautomizácia zvonov. O dva roky neskôr v r. 1998 sa dal zreštaurovať hlavný oltár i bočné oltáre a sochy. Finančné prostriedky z iniciatívy predstaveného Bratstva sv. kríža p. Andreja Petruša boli zozbierané medzi veriacimi obce, ktoré slúžili na úhradu opráv.
Taktiež sa dal opraviť kamenný kríž z r. 1902.
V roku 1996 položili zámkovú dlažbu pri kostole a prístupová cesta bola daná do dnešnej podoby, o čo sa najviac zaslúžili p. Ján Majcher, p. Miroslav Vonkomer p. Andrej Petruš a iní. Finančnú čiastku 100 000,-- Sk venoval na dlažbu Obecný úrad v Smilne.
S plynofikáciou obce bol zavedený plyn i do kostola. V r. 2000 sa dala opraviť Monštrancia, ktorej náklady na opravu uhradil p. ing. Pavol Paľa, rodák obce žijúci v Nemecku.

V čele všetkých prác pri výstavbe kostola bol p. Leonard Petruš, p. Ján Baran, p. Andrej Petruš, p. Kravec Jozef, p. Špak Karoľ.

Vďaka za veľkolepé dielo patrí všetkým, ktorí sa na ňom podieľali aj nepriamo.

upravil M.G.